Pred desiatimi rokmi som napísal Američan v zahraničí na Slovensku. Hovoril som o bublinách. Malej bubline rodiny a priateľov, strednej bubline vášho mesta, väčšej bubline krajiny a kultúry. Potom som napísal o antibubline, svete mimo toho všetkého.
O desať rokov neskôr som stále tu. Stále na Slovensku. Stále mimo bubliny. Alebo sa možno bublina iba poriadne zväčšila.
Život uprostred Európy mení vnímanie vzdialenosti. Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Česko, Rakúsko, grécke ostrovy, Menorca. Sú to miesta, kam naozaj môžete ísť. Nie abstraktné ciele na mape. Stávajú sa spomienkami, jedlami, stanicami, meškaním lietadiel, hotelovými raňajkami, plážami, múzeami a uličkami, ktorými sa túlate a premýšľate, ako tam ľudia žijú. Tento rok ideme do Čiernej Hory, prvýkrát na Balkán, a teším sa z rovnakého dôvodu ako pri prvej návšteve slovenského supermarketu. Čo je to za miesto? Čo jedia? Čo si cenia? Čo sa tu môžem naučiť?
Cestovanie späť do Spojených štátov je akosi menej jednoduché. Mám americký pas aj slovenskú kartu trvalého pobytu a človek by čakal, že to stačí. Viedenská hraničná kontrola mi napriek tomu robila problémy pre pečiatky v pase. Stále presne neviem, aké dokumenty potrebujem na hladký pohyb medzi svojimi dvoma životmi. Je to jedna zo zvláštností takého dlhého pobytu v zahraničí. Patríte sem, ale nie úplne. Patríte tam, no každý rok sa aj odtiaľ cítite trochu vzdialenejší.
Potom prišiel covid.
Prežiť covid v Európe bolo osobitným vzdelaním. Vakcíny, očkovacie preukazy, QR kódy, pravidlá meniace sa každých pár týždňov, hranice otvárané a zatvárané ako dvere v strašidelnom dome. Prvýkrát som skutočne pocítil, nakoľko Európa zároveň je aj nie je jedným celkom. EÚ pôsobí jednotne, kým zrazu nie. Každá krajina má vlastné pravidlá, vlastnú paniku, vlastné papierovanie a vlastný spôsob, ako povedať: „áno, ale nie takto“.
A potom Rusko napadlo Ukrajinu.
Američanom sa ťažko vysvetľuje, aké je žiť tak blízko vojny. Ukrajina nie je vzdialené miesto v titulkoch káblových správ. Je priamo tu. Je susedom. Každý deň čítate novinky a vidíte strašné veci, ktoré Rusi robia. Sledujete Európu, ako sa snaží reagovať odhodlane, a potom krajiny ako Maďarsko na čele s Orbán toto odhodlanie blokujú, odkladajú, oslabujú a maria. Vyvoláva to hnev, ktorý sa na konci dňa ťažko odkladá.
Na Európe sú veci, ktoré stále hlboko milujem. Kultúra. Jedlo. Moji kolegovia. Slovenská príroda, ktorá zostáva jedným z najviac nedocenených pokladov na Zemi. Lesy, hory, záhrady, aj spôsob, akým tu ľudia stále chápu, že pobyt vonku patrí k životu. Slováci ma naďalej prekvapujú tým, akí dokážu byť prirodzení a láskaví.
Aj zdravotníctvo je pre mňa výborné. Pred desiatimi rokmi som napísal, že systém má z oboch niečo, ale je prevažne lepší. Stále si to myslím. Moji tunajší lekári sú vynikajúci, najmä v prevencii. Liečia stavy skôr, než sa stanú katastrofou. Lieky na predpis sú oproti Amerike stále prekvapivo dostupné. Samozrejme, sú tu aj frustrácie, celkovo však máte pocit, že vás medicína nechce zruinovať za zločin, že potrebujete pomoc.
Ďalšou nečakanou záľubou, ktorá vyrástla zo života tu, je kváskový chlieb. Milá miestna pekáreň mi zadarmo dala trochu kvásku a ten malý pohár živej múky a vody odvtedy pečie úžasný chlieb pre moju rodinu. Je na tom niečo hlboko uspokojujúce. Nakŕmite ho, počkáte, poprekladáte, vytvarujete, upečiete a zrazu celý dom vonia ako pekáreň. Stále tu ťažko nachádzame bagely, takže si robím vlastné. Ako pri mnohých veciach v zahraničí sa to začalo tým, čo mi chýbalo z domu, a zmenilo sa na niečo, čo som sa naučil robiť sám.
Jedlo je stále jednou z mojich obľúbených súčastí života tu. Nie všetko je lepšie, ale veľa áno. Aj jednoduché veci vedia byť úžasné. Grilované jedlo, ovocie zo záhrady, polievka chutiaca po starostlivosti. Pred desiatimi rokmi som písal o rožkoch, guláši, knedli a oranžových žĺtkoch. Rovnaké veci ma nadchýnajú aj teraz, len s väčšou istotou a omnoho väčším množstvom kváskovej múky na linke.
Európa však má aj tento sklon k pestúnskemu štátu, ktorý ma privádza do šialenstva.
Všetko sa obmedzuje. Fľaše na vodu majú plastové vrchnáky, ktoré sa odmietajú oddeliť, akoby som bol batoľa, ktorému nemožno dôverovať pri koši na recykláciu. Funkcie AI na zariadeniach Apple sú blokované. Konečne som ich presunul z amerického obchodu do európskeho, aby som mohol v Európe správne používať aplikáciu auta, a zrazu nemám prístup k funkciám Siri AI, Apple News a ani k používaniu iPhone z macOS. Google Chrome blokuje AI v prehliadači. Codex má zablokované užitočnejšie veci, napríklad ovládanie počítača. Začína to vyzerať, že sme v EÚ digitálni poddaní druhej kategórie. Zvyšok sveta dostane budúcnosť a my memorandum o súlade s pravidlami.
Rozumiem potrebe chrániť ľudí. Naozaj. V určitom bode sa však ochrana mení na paralýzu. Európa má toľko talentu, kultúry, inteligencie a histórie, no často vyzerá odhodlaná zregulovať sa do pomalého pruhu. Je frustrujúce žiť na takom krásnom a schopnom mieste a neustále cítiť, že inovácie sa dejú inde.
Jednou zo záľub, ktoré dokonale zapadli do európskeho života, je lietanie s dronmi. Prešiel som certifikáciou a získal licenciu EÚ, čo pôsobilo veľmi európsky v tom najlepšom aj najpapierovejšom zmysle. Dobré je, že po certifikácii môžete lietať v krajinách EÚ podľa rovnakého základného rámca. To je naozaj výborné. S dronom môžem cestovať bez pocitu, že za každou hranicou začínam od nuly. Európske pravidlá sú niekedy frustrujúce, no občas skutočne dávajú zmysel.
Potom sa pozriem späť na Ameriku a veľmi ma to neupokojí.
Sledovať, ako Trumpova administratíva zle zaobchádza s EÚ a americkými spojencami po svete, je nekonečne frustrujúce. Práve Kanada je považovaná za akéhosi nepriateľa. Postup voči Iránu je bizarný a bezohľadný a teraz to všetci cítia v cenách palív a globálnej úzkosti. Čína, Rusko a Irán sa črtajú výraznejšie. Svet pôsobí nestabilnejšie než pred desiatimi rokmi. Možno taký je. Možno som len starší a pozornejší. Tak či onak, bublina sa zdá tenšia.
Najväčšia zmena v mojom živote však nie je politická. Je ňou Emma.
Dva roky po prvom príspevku sa mi tu na Slovensku narodila dcéra. Je tým najkrajším za posledných desať rokov. Nekonečná radosť. Nekonečná láska. Nekonečný optimizmus. Dieťa narodené do života medzi kultúrami všetko mení. Je Slovenka aj Američanka. Patrí sem tak, ako ja nikdy celkom nebudem, a spája ma s týmto miestom ako nič iné.
Teraz pracujem v AI pre veľkú technologickú firmu, čo je samo osebe zvláštna skladačka. Dni trávim uprostred jednej z najdôležitejších technologických premien našej doby a súčasne sa obávam jej vplyvu na pracovný trh, kreativitu, dôveru, pravdu aj ľudí, ktorí si len chcú zarobiť na život. Je to fascinujúce aj znepokojujúce. Milujem technológiu. Obávam sa dôsledkov. Oboje je pravda.
O desať rokov neskôr sa teda moja bublina rozšírila. Výrazne.
Zahŕňa Slovensko, Ameriku, Európu, Ukrajinu, rodinu, prácu, AI, vojnu, cestovanie, byrokraciu, skvelých lekárov, smiešne vrchnáky fliaš, lacné lieky, krásne hory, úžasné polievky, drony, kvások, domáce bagely, digitálnu frustráciu a malé dievčatko, pre ktoré má zmysel bojovať o budúcnosť.
Stále nechcem dokonalosť. Stále chcem odlišnosť. Stále verím, že vystúpiť z bubliny je jedna z najlepších vecí, aké človek môže urobiť.
Len dúfam, že bublina nepraskne.
Život ide ďalej a musíme aj my. Za lepšiu budúcnosť. Za naše deti. Jeden pre druhého.
A najmä pre obyvateľov Ukrajiny.
